Ešte raz a naposledy

Keby ste si chceli postaviť veľký trojgeneračný dom, asi by ste považovali za normálne, že architekt chce s vami intenzívne pracovať nad plánmi. Určite by ste mu nepovedali, že ste z toľkého plánovania už unavený a chcete si namiesto toho dopriať víkend vo wellness hoteli.

Možno naozaj niekto mávne rukou a povie architektovi: “Však už ste navrhli toľko domov, nejako to nakreslite a bude to dobré.”

Nie, to nebude dobré. Architekt musí veľa zisťovať  o životných predstavách a návykoch obyvateľov budúceho domu, inak to zle dopadne. Mali by sme zájsť ešte ďalej. Architekt by mal svojho zákazníka čosi naučiť o tom, ako sa projektuje životný priestor, aby spolu dosiahli výborný výsledok!

Podobný princíp platí pri konzultáciách vo firme. Majiteľ, u väčších korporácií to môže byť aj šéf, resp. predseda predstavenstva, je tá osoba, ktorá rozhoduje o tom, ako to v tej jeho firme bude fungovať. Je jedno, že tento človek je už po toľkých rokoch unavený a najradšej by sa venoval niečomu inému. Niektoré úlohy musí zvládnuť osobne.

Existujú veci, ktoré má na starosti ten najvyšší. Možno je jeho stres a nedostatok času iba následokom toho, že nedodal podriadeným dlhodobo platné inštrukcie a pravidelne hasí vo firme nejaký zmätok. Môže sa nejaký dirigent čudovať, že skúšky orchestra sú frustrujúca záležitosť, ak hudobníkom nerozdal noty?

Preberme si zopár príkladov z praxe.

1.
Chystáme s firmou seminár o plánovaní, na jednej strane to je čosi ako vizionársky tréning, na ktorom sa budú učiť kľúčoví ľudia vo firme a jednak sa tu bude chystať stratégia na ďalšie roky. Keď je všetko nachystané a zistím, že najvyšší šéf si namiesto toho naplánoval dovolenku so ženou, tak ruším seminár. Moji milí, toto nie je o tom, že “naučte mojich ľudí čosi o plánovaní a ja budem zatiaľ pri mori”! Majiteľ firmy je tu ústredná osoba. My máme neuveriteľne silný nástroj pre tvorbu stratégie firmy, ale ešte stále je to majiteľ firmy, ktorý má posledné slovo. Jeho ľudia sa na seminári čosi naučia, ale v skutočnosti sú prísediacimi a budú počúvať, čo čaká firmu v najbližších mesiacoch a rokoch.

Toto nie je o tom “nejako to s nimi bezo mňa urobte”. Ešte raz a naposledy musí majiteľ zaťať zuby, pustiť sa do práce a zmocniť sa iniciatívy pri tvorbe stratégie. Ak nemá chuť robiť ani toto, mal by pouvažovať o tom, že firmu urýchlene predá.

2.
Vytvárame firemnú štruktúru firmy, tzv. orgboard. Tak trochu to pripomína príklad s architektom a plánmi domu. Naučiť sa o tom, ako má fungovať firma, čo všetko obsahuje orgboard a ako to bude fungovať v konkrétnej firme, to sa nedá delegovať na podriadených. Toto je proces, ktorý si musí odtrpieť najvyššia autorita vo firme. Ale stalo sa nám, že šéf zrazu chce, aby produkčnú divíziu nastavila jeho podriadená, ktorá ani nemá dosť kompetencií, aby niečo tak zásadné rozhodla. Majiteľ zrazu vidí, že to vyžaduje značnú intenzitu tvorenia a chytá z toho paniku.

Tu však nemôže prijať postoj – „dajako to nastavte“, lebo to dopadne ako Schettino a Costa Concordia. Ešte raz a naposledy musí majiteľ firmy vyhrnúť rukávy a delegovať vďaka firemnej štruktúre právomoci raz a navždy.

3.
Zavádzame do firmy fungovanie marketingového oddelenia. Majiteľ, ktorý bol pri štarte firmy, pozná jej produkty ako vrecká vlastných nohavíc a má najviac skúseností s postojmi zákazníkov, nemôže pri takomto procese chýbať. Neskôr to bude možné delegovať, ale pri strategických veciach a tvorbe základného marketingového plánu nemôže utekať na dovolenku. Darmo bude volať nejakú “agentúru z hlavného mesta”. Darmo bude od toho dávať ruky preč.

Ešte raz a naposledy bude musieť poskytnúť svoju múdrosť a vytvoriť základy marketingových dát, na ktorých potom marketingové oddelenie pobeží. Ešte raz musí pomôcť pri nastavení dennej rutiny marketingu.

Etablovanie firmy

Všetky tieto veci majú spoločného menovateľa – etablovanie. Je to činnosť, pri ktorej sa inštaluje nejaká časť firmy. Zavádza sa jej fungovanie, nastavujú sa postupy, “vnucujú” pracovníkom smernice a pracovné náplne (po našom “klobúky“). Pri týchto veciach je správne, ak sa do procesu zatiahnu aj pracovníci, aby to šéfovi pomáhali zrealizovať, dokonca by bolo treba ustanoviť niekoho, kto etablované veci udrží v štandardnej prevádzke.

Ale pri zavádzaní týchto vecí musí byť majiteľ aktívne prítomný. Inak si zamestnanci budú robiť po svojom. Ani futbalisti národa s najväčším fanatizmom pre tento šport nemôžu vybehnúť na trávnik a produkovať dezorganizovanú  hru. To skončí debaklom.

Majiteľ sa musí o fungovaní firmy veľa učiť, potom ju príslušne zorganizovať a potom sa už môže tešiť, že mnohé veci nemusí fyzicky robiť, ani hasiť následky zlej organizácie. Inak mu bude firma visieť ako železná guľa na nohe.

Ale ešte raz a naposledy bude musieť priložiť ruku k dielu a doetablovať všetko, čo za roky fungovania svojej firmy opomenul. Ak na to nemá chuť, mal by firmu radšej predať. Možno je unavený z toľkého stresu. Ale hlavný zdroj stresu aj tak produkuje to, čo nebolo dobre nastavené a nepomôže nič iné, len ešte raz a naposledy veci nastaviť. Tu nepomôže dovolenka.

Povinnosti majiteľa firmy sú jasne dané. Tomu sa nedá uniknúť.

PS: Venujem tomu strany 41 – 62 v mojej knihe Nevoďte firmu za ručičku.