Práca namiesto podriadeného

Niekoľkokrát som bol v poslednom čase svedkom toho, ako šéf zasahoval do činnosti svojich podriadených. To asi nie je žiadna zvláštnosť.

Podstatné však je, aké sú na to dôvody, a ako sa to urobí!

Ak si totiž vedúci zvykne rutinne vstupovať do procesu, ktorý má na starosti podriadený, tak onedlho sa môže stať, že zdedí prácu za celú danú oblasť. Podriadení majú iba zriedka dostatočný pud sebazáchovy, aby vedeli v tomto šéfovi vzdorovať a žiadali späť svoju prácu. Úctivo sa stiahnu a nechajú to tak.

Poďme si tieto prípady trochu rozobrať:

1. Podriadený skutočne svoju prácu dobre nezvláda a ak má všetko fungovať dobre, šéf musí zasiahnuť a situáciu osobne zvládnuť. Je to podobné, ako keď učiteľ autoškoly zabrzdí namiesto študenta, prípadne zatiahne za volant. Tu však môžeme zbadať ešte dva prípady:
       a) Šéf následne jasne povie podriadenému, že to je jeho práca a ak ju má robiť šéf, tak podriadenému hrozí, že ju už dlho nebude mať. Potom dozrie na to, aby si ju podriadaný skutočne prevzal a celý incident končí až v okamihu, keď, vidno, že oblasť dobre funguje aj bez šéfovho zásahu.
       b) Šéf síce obíde podriadeného, no nedôjde mu, že by mal pohroziť zdvihnutým prstom. Neskôr hrozí teda to, že vo firme vznikne zaužívaný zvyk „toto robieva šéf“. Výsledok tejto rutiny je jeden unavený, prepracovaný vedúci.

2. Šéf, má nutkanie do všetkého sa vŕtať a je presvedčený, že všetko urobí lepšie. Aj keby to v princípe bola pravda, hrozí mu potom, že skutočne všetku prácu musí urobiť sám. Šéf je totiž v danej pracovnej oblasti zväčša „nehrajúci kapitán“, a iba skutočne hrozivé situácie by si mali vyžiadať jeho priamy a osobný zásah. Spravidla nebýva dobrý nápad, ak by chcel generál osobne strieľať v bitke z guľometu!
Šéf, ktorý nemusí zasiahnuť, no napriek tomu to urobí, ohrozuje svojich podriadených a v prípade generála je to dokonca doslovné tvrdenie.

Treba povedať nahlas, že ak už šéf preberie prácu podriadeného, či už oprávnene, alebo nie, potom by mal dodržať nasledovné: Musí skutočne prevziať tú prácu na svoje plecia. Ak parkujete na lyžovačke v závejoch a vaša manželka nezvláda vyjsť von, urobíte lepšie, ak auto osobne a komplet dostanete na odhrnutú cestu, ako jej neustále hovoriť do riadenia, nadávať a otáčať oči stĺpikom. Možno budete musieť vytiahnuť aj lopatu, či namontovať reťaze. Až je situácia vyriešená, potom už môžete vedenie auta vrátiť žene a nezabudnite, že by bolo dobré dať jej neskôr tréning v zvládaní snehu a ľadu.
Niekedy je zbytočné rozprávať podriadeným nejaké čiastkové pokyny. Chcete, aby sa správali k zákazníkom nejakým spôsobom? Potom to nestačí zlostne opakovať na porade. Často by ste urobili lepšie, keby ste sa postavili za ten pult a predviedli, čo od nich chcete. Robte to dovtedy, až to podriadení pochopia. Potom sa ešte uistite, že to dokážu po vás zopakovať a funguje to tak, ako si predstavujete, a až potom sa venujte iným záležitostiam.

Pri tomto si neodpustím poznámku: Ak už nedokážete odolať a musíte nutkavo zasahovať do práce podriadených, aspoň sa usitite, že keď tam máte stráviť desiatky minút zvládaním situácie a korigovaním podriadených, tak nech to skutočne stojí za to. Nech vám kvôli nejakej hlúposti neunikajú podstatné záležitosti.

A ešte čosi. Poháňať pracovníkov do práce je normálna, rutinná záležitosť. Byť s nimi, posmeľovať ich, udávať tempo, to nie je obchádzanie právomocí podriadených. Aj na veslici udáva kormidelník tempo, to je normálne a požaduje sa to.

Požadovanie zvýšeného výkonu, to nie je práca za podriadených. Ak ste vedúci, tak naháňanie do výkonu, je vaša práca.

Všimnite si však, že kormidelník nepracuje za veslárov…