Lepšie vedieť

Základy plánovania VII.

Veľa ľudí si myslí, že plánovanie je v prvom rade o vymýšľaní spôsobov a o hľadaní cesty v neprebádaných oblastiach. Dokážu v rámci plánovania veľa špekulovať a mýlia si to s vývojárskym oddelením NASA.

Treba povedať veľmi nahlas: Skôr ako začnete vymýšľať nové postupy pre nejakú aktivitu, najprv by ste mali čo najpresnejšie zistiť, čo už doteraz dobre funguje.

Keby ste boli tréner v akomkoľvek športe, mali by ste poznať úspešné tréningové metódy minulých víťazov. Keby ste chceli otvoriť reštauráciu, najprv by ste museli ovládať štandardné recepty jedál, ktoré každý pozná a až potom príde čas na vymýšľanie špecialít.

Medzi najhoršie bludy manažérov patrí predstava, že nový šéf musí všetko meniť. V skutočnosti je takýto postoj prejav hlbokej neznalosti a nekompetencie, v niektorých prípadoch sa dá hovoriť až o arogancii.

Ešte aj tam, kde je predmetom aktivity napríklad výskum vedy, aj tam sa vychádza z dávno objavených a sformulovaných zákonov, ktoré tvoria základ akéhokoľvek ďalšieho pátrania a experimentovania.

Oblasť pánovania, o ktorej tu teraz hovoríme, sú SMERNICE.

Smernice, to nie je byrokratický nástroj, ale overené fakty o živote, pravidlá hry a zdravý rozum v akcii. Smernice sú to, čo funguje, postupy, ktoré zaručene vedú k výsledku. Sú to nielen recepty typu – „ako upiecť chlieb“, ale aj zákonitosti, ktorými sa riadi príroda, či spoločnosť.

Keby ste chceli vyliezť na Mt. Everest, urobili by ste najlepšie, ak by ste vedeli niečo o financovaní expedícií, o tom, aká strava (a koľko) sa tam hodí, mali by ste si zistiť niečo o fyzickej príprave horolezcov, preštudovať si knihy a správy o minulých expedíciách a tento zoznam smerníc pre úspešné zlezenie osemtisícovky by zabral ešte najmenej 2 odstavce.

V manažmente sa nehráme na náhody. Je pravda, že náhody hrajú svoju rolu, ak považujeme za náhodu, že spóry plesne prenikli do laboratória pána Fleminga, ktorý tak objavil penicilín; a či to bola náhoda, že jablko údajne spadlo Newtonovi na hlavu a to ho vyprovokovalo k opísaniu fyzikálnych zákonov. Aj v manažmente sa na nás občas usmeje šťastena a objavíme náhodou čosi, čo funguje. Ak sa výborne predáva niečo, čo sme vôbec nečakali, tak sme objavili smernicu a iba pomätený podnikateľ by to nevyužil.

Smernica je nielen poznanie niečoho, čo funguje. Smernicou sa to stáva až vtedy, keď to sformulujeme tak, že to pomáha ľuďom sa rozhodovať.

Rozumný šofér chápe, že tu bude nejaká škola, treba dávať pozor na nezbedné deti a tiež je lepšie nezastavovať, lebo to zhoršuje prehľad na ceste a zvyšuje riziko pre deti.

Ignorovať overené veci (smernice) je proti zdravého rozumu. Je to rovnako úspešné, ako sa pokúšať pridávať majoránku, či kôpor do bryndzových halušiek, či vylepšovať ich strúhankou z kokosu. Nie, nehovoríme o tom, že človek nemá skúmať a skúšať nové veci, ale hovoríme, že úspech experimentátora veľmi závisí na jeho znalostiach toho, čo fungovalo predtým.

Toto všetko tu musíme prebrať veľmi dôrazne, lebo veľa ľudí má o plánovaní úplne nesprávne predstavy a myslia si, že treba zahodiť za hlavu fungujúce veci a venovať sa len „novým myšlienkam“. V skutočnosti jedna z najväčších výziev manažmentu, je čeliť až chorobnej nutkavosti homo sapiens pozmeňovať čosi, čo je úspešné.

Pre dobré plánovanie, sa musíme zmocniť pravdy, lebo pravda a smernica sú synonymá. O tom sme na tomto blogu hovorili už v júli 2010 v článku Sila pravdy.

Ak má byť stratégia firmy úspešná, potom je lepšie vedieť, ktoré princípy tu fungujú, ako nevedieť a naivne dúfať v zázraky.