Vianočný pozdrav 2014

Každý rok sa snažím priniesť ako vianočné posolstvo jeden silný príbeh v ktorom vystupuje predovšetkým ľudskosť a ochota pomôcť, ba až zachrániť niekomu život. Píšem ho skutočne deň pred Vianocami, myslím na všetkých blízkych aj vzdialených ľudí. Ak stihnete tento odkaz otvoriť ešte pred sviatkami, tak želám požehnané Vianoce 2014 a ak to otvoríte neskôr, tak vinšujem úspešný rok 2015!

Vianoce sú čas, kedy vyhľadávame blízkosť svojej rodiny a chceli by sme počuť iba dobré správy.

Veď v tomto sviatku sa odráža aj myšlienka spásy, nie? Ako malý darček posielam svoju verziu príbehu, ktorý sa odohral 22. decembra 1978:

Vianočný zázrak v Pacifiku

Jay Prochnow letel už dlhé hodiny z Americkej Samoy smerom na ostrov Norfolk. Pod ním ubiehali nekonečné vody Tichého oceánu. Pôvodne tvorili malú letku dvaja piloti, ktorí mali previezť Cessny 188 z USA do Austrálie. Jednomotorové lietadielka určené na práškovanie polí dokázali bez nákladu postrekov nabrať obrovské množstvo paliva a pomaličky tak preletieť nepredstaviteľné vzdialenosti. Prvá etapa cesty viedla na Havajské ostrovy a potom na Pago Pago na Americkej Samoe. Tam sa situácia zamotala, lebo jeden z nich pri štarte havaroval, a tak sa Jay musel na dvetisícsedemstokilometrovú cestu vybrať sám.

Nasmeroval sa podľa kompasu, pričom vzal do úvahy bočný vietor, o ktorom ho informovali meteorológovia. Po štrnástich hodinách letu sa pod ním mal objaviť ostrov Norfolk, posledné medzipristátie pred preletom do Austrálie. Navigovať mu mal pomáhať aj prístroj ADF, ktorý ukazuje smer na rádiomaják na ostrove, ale ukázalo sa, že toto kľúčové zariadenie vypovedalo službu v najnevhodnejšej chvíli. Namiesto pevniny bol pod lietadlom iba šíry oceán. Prochnow zistil, že ADF je pokazené a pokúšal sa odhadnúť, ako ďaleko ho mohol vietor odviesť z kurzu a začal prehľadávať more v snahe uvidieť zem.

Motor si spokojne a spoľahlivo vrčal, ale Jay nebol ďaleko od toho, aby prepadol panike. Každý pilot, ktorý letel cez Pacifik, poznal príbeh slávnej Amelie Erhardt, ktorá sa aj s navigátorom nadobro stratila niekde v okolí ostrova Howland, pri pokuse obletieť Zemeguľu v roku 1937. Pacifik je smrteľnou pascou pre stratených pilotov.

Jay Prochnow sa spojil s dispečerom v Aucklande:

„Auckland kontrola, tu je let 177, počujete ma?ˇ

„Tu je Auckland kontrola, hovorte.“

„Letím z Pago Pago na Norfolk, ale mal by som byť už v destinácii a nikde nevidím ostrov. Môj rádiový zameriavač je zreteľne pokazený,let 177, prepínam.“

„Tu Auckland kontrola, koľko máte paliva? Koľko je na palube ľudí a povedzte status lietadla.“

„Paliva mám ešte približne na 4 hodiny letu, na palube som sám, okrem zameriavača vyzerá byť všetko funkčné.“

„Let 177, chcete vyhlásiť stav núdze?“

Prochnow sa na chvíľu odmlčal, ako keby si začal naplno uvedomovať vážnosť situácie. Ako bývalý vojenský námorný pilot poznal tieto procedúry, vedel aká mašinéria sa teraz spustí, ale zároveň mu bolo jasné, aké mal v blížiacej sa noci slabé šance na prežitie.

„Tu let 177, áno, vyhlasujem stav núdze. Mayday, mayday.“

Dispečer stlačil na pulte príslušné tlačidlo, rozbehol tým súkolesie pre spoluprácu rôznych záchranných zložiek.

Tím záchranárov začal študovať mapu a zvažovať možnosti. Nad Pacifikom nie je radarové pokrytie, preto nešťastníka nemohli zlokalizovať a tým pádom ho nemohli nasmerovať k letisku. V okolí nemali nijaké pátracie lietadlá ani lode a vzhľadom na vzdialenosť sa do oblasti pred zotmením nemohli dostať. Dispečeri o tom diskutovali a jeden povedal:

„V oblasti je iba DC-10 na linke z Fidži do Aucklandu. Dajme posádke vedieť.“

Druhý dispečer sa bezradne poškriabal za uchom: „Čo si počnú? Nemajú nijaké technické prostriedky ako je radar na vyhľadávanie cieľov, ako ich majú nájsť?“

Napriek tomu sa spojili s kapitánom letu 103 spoločnosti Air New Zealand, Gordonom Vettom. Tento pilot – veterán a jeho prvý dôstojník Arthur Dovey rýchlo pochopili mizériu strateného osamelého pilota a rozhodli sa, že musia niečo podniknúť. Bez ich pomoci sa pani Prochnowová stane takmer naisto vdovou práve na Vianoce.

Preladili sa na príslušnú frekvenciu a spojili sa s Jayom. Skúsili sa spojiť aj cez krátkovlnnú vysielačku, ale márne. Z toho bolo jasné, že lietadlá musia byť od seba vzdialené viac ako 230 míľ.

Kapitán Vette si musel ešte pohovoriť s pasažiermi a objasniť im situáciu. DC-10 malo viac ako dostatok paliva, aby odbočilo z kurzu a venovalo sa záchrannej akcii, ale bez súhlasu cestujúcich nebolo možné prerušiť let. Cestujúci našťastie okamžite prejavili súcit so strateným pilotom a medzi pasažiermi sa našiel aj ďalší navigátor – Malcome Fortsyth, ktorý sa okamžite hlásil do služby, aby pomohol s hľadaním.

Ale ako zariadiť, aby sa dve lietadlá stretli nad nekonečnými vodami Pacifiku?

Najprv bolo treba zistiť, ktoré lietadlo je južnejšie a ktoré severnejšie. Kapitán Vette mal prvý nápad. Veď už starí Feničania navigovali pomocou slnka. Namieril svoj tryskáč presne do slnka a z magnetického kompasu odčítal kurz 270, čo je úplne presne na západ. Požiadal Prochnowa aby tiež namieril stroj priamo do zapadajúceho slnka a ten odčítal 274 stupňov. Keďže nos Cessny smeroval kúštik severnejšie, ako DC-10, z toho bolo jasné, že Prochnow je od svojich záchrancov južnejšie.

Teraz bolo treba určiť poludník, na ktorom sa Cessna nachádzala (DC-10 malo najmodernejšie navigačné systémy a vedeli to presne). Vette požiadal Jaya, aby predpažil ruku a prstami odmeral výšku slnka nad obzorom. Boli to štyri prsty. To isté urobili aj navigátori a keď zarátali aj rozdiel v letovej výške, odhadli, že Cessna musí byť 250 až 260 námorných míľ západnejšie.

Navrhli Prochnowovi, aby otočil lietadlo do protismeru. Pri rozdieli rýchlostí sa dalo čakať, že približne po siedmich minútach by sa mali dostať do vzdialenosti, kedy by medzi nimi mohlo začať fungovať VHF rádio. A naozaj, krátkovlnná vysielačka začala fungovať podľa predpokladov. Navigátori zakreslili presnú polohu do mapy a pokračovali v lete až do bodu, kedy sa spojenie opäť stratilo. Opäť zakreslili polohu a z týchto dvoch pozícii odhadli, kde by sa Cessna mohla nachádzať.

Vtedy dostali ďalší nápad. Ak by sa za motormi DC-10 tvorila kondenzačná čiara, mohol by ich Jay uvidieť. Ale napotvoru bol v ten deň veľmi suchý vzduch a kondenzujúce sa výfukové plyny sa okamžite rozpúšťali. Mohli by však použiť núdzové vypustenie paliva. Rezervu mali odstatočnú a tak piloti obetovali časť paliva, aby za sebou vytvorili zreteľnú čiaru. Bohužiaľ, toto nefungovalo, Jay vykrúcal krk na všetky strany, ale čiaru na nebi neuvidel a opäť ho prepadli chmúrne obavy, lebo onedlho už mu hrozilo úplné vyčerpanie paliva.

Aj pasažieri v DC-10 pozerali z okien a veľmi si želali pomôcť, ale maličké lietadlo nikde nezahliadli.

Slabšie povahy by sa už vzdali, ale Vette so svojim tímom odmietali prijať porážku. Ďalšiu príležitosť poskytlo zapadajúce Slnko. Požiadali obsluhu letiska na Norfolku, aby zaznamenali presný čas, kedy zmizne za obzorom posledný oblúčik Slnka a to isté mal urobiť Prochnow. Zo zisteného rozdielu teraz navigátori horúčkovito rátali, aby stanovili polohu Cessny. Keď dorátali, nasmerovali ho na ostrov, to už bol Jay neuveriteľných 20 a pol hodiny vo vzduchu.

Onedlho uvidel pod sebou svetlá a ukázalo sa, že to je ropná plošina Penrod, ktorú ťahali cez oceán z Nového Zélandu do Singapuru. Vette obdržal z ťažnej lode ich presné koordináty a obe lietadlá sa po dlhom hľadaní konečne stretli. Ukázalo sa, že výpočty urobené v kokpite DC-10 boli veľmi presné a Prochnow by letel správnym smerom aj keby nenarazil na ropnú plošinu. Bolo to 150 míľ od pevniny. Navigátori dali Jayovi inštrukcie, aby letel kurzom 294 a po 23-och hodinách a piatich minútach pristál na Norfolku s takmer úplne prázdnou nádržou.

Posádka letu Air New Zealand 103 dostala neskôr ocenenie za vysokú profesionalitu a oddanosť myšlienke zachrániť strateného letca. Je takmer isté, že bez ich zásahu by Jay Prochnow skončil v mokrom hrobe na dne Pacifiku.

Tento príbeh by mal byť pripomenutím ľudskosti a snahy dobrých ľudí nenechať blížneho svojho napospas osudu. Svet veľmi potrebuje ľudí, ktorí sa nenechajú odradiť nijakými prekážkami a podajú pomocnú ruku. Vianoce nám pripomínajú, že záchrana je možná, len sa tí správni ľudia nesmú nikdy vzdať.