Sadista

Nedávno sa mi posťažoval jeden riaditeľ, že vraj ešte stále nie je dobrý šéf. Povedal:
„Po toľkých rokoch ešte stále neviem vyhodiť zamestnanca bez mihnutia oka…“

Ten výrok ma zdesil. Skutočne si šéfovia majú myslieť, že výpoveď akéhokoľvek človeka majú prijímať s ľahkým srdcom?“ Kde sa berie tento bláznivý názor?

Povedzme si teda nahlas. Šéf nemá byť bezcitný, ani sadista. Ak vám aj po rokoch trhá srdce, keď máte prijať tvrdé rozhodnutie, tak ste NORMÁLNY. Súcit s človekom je správna reakcia.  Dobrota je dobrá.

Samozrejme, život občas prinesie situácie, kedy budete MUSIEŤ niekoho vyhodiť. V tomto článku vás nenahováram na to, aby ste neprepustili zamestnanca, ak je to NUTNÉ. Chcem však povedať, že je normálne, ak pri tom pociťujete ťažobu.

Neprijímate nikoho s úmyslom, aby ste ho potom poslali preč. Dúfate, že bude dobre pracovať, že bude pre firmu užitočný a vy budete mať preňho dosť práce, aby sa nemusel obávať o zamestnanie.

Chápem, že šéfovia by niekedy najradšej zatvrdili svoje srdce, aby sa pri prepúšťaní nemuseli trápiť. Často odkladajú tvrdé rozhodnutia za rozumnú hranicu. Musia sa naučiť, že občas je nutné niekoho poslať z firmy preč. Ak je to nutné, tak je to nutné. Urobte to, čo je potrebné a neváhajte, ak nastal správny čas. Je to v záujme skupiny ľudí, ktorí spolu tvoria firmu. Nepodarí sa vám vždy vybrať dobrého človeka, niekedy je problém výkonnosť, niekedy sa zopsuje, ako plynie čas.

Dobrý šéf miluje svojich ľudí. Ak musí niekoho prepustiť, tak to urobí, ale nech nečaká, že si na to zvykne. Ak ho to bude trápiť, je to prejav normálnosti.

Odvaha nie je absencia strachu. Je to ísť do toho, NAVZDORY strachu.

Prepustiť človeka nie je neľudské. Šéf vie, kedy to treba urobiť, aj to urobí. Avšak jeho rozpaky a smútok sú prejavom ľudskosti.