Radšej neobľúbený baran ako mŕtva ovca

Tento článok je voľným pokračovaním príbehu predchádzajúceho blogu, kde sme sa zaoberali márnymi pokusmi radového inžiniera zabrániť katastrofe raketoplánu.

Jednu vec si povedzme narovinu – požadovať dodržiavanie predpisov a štandardov vás nikdy neurobí populárnym. Ale toto je vec, ktorú ste mohli počúvať na mnohých mojich prednáškach:

Šéf tu nie je na to, aby vyhral rebríček popularity!

V prípade raketoplánu Challenger to bol inžinier u výrobcu pomocných rakiet na pevné palivo, Roger Boisjoly, ktorý celé mesiace bombardoval vedenie firmy varovaniami, že hrozí strata vesmírnej lode aj posádky. Jeho obľúbenosť patrične klesala.

Noc pred štartom v konferenčnom hovore Boisjoly a jeho manažéri požadovali odloženie letu. Toto však privádzalo manažment NASA do nepríčetnosti, lebo táto misia bola pre rôzne dôvody odložená už vari 5 krát. Temné hrozby v slovách manažérov NASA vydesili výrobcu rakiet, keďže sa uchádzal o miliardovú zákazku. Keď zástupca NASA vyslovil pamätnú vetu: „Dobre si rozmyslite, čo nám poviete…“, manažment výrobnej fabriky sa stiahol na poradu, na ktorej sa bez rebelských inžinierov dohodli, že nebudú klásť odpor a napriek Boisjolyho protestom prišli k záveru, že problémy s tesneniami sú kalkulovateľným rizikom. Keď obnovili konferenčný hovor, manažéri NASA položili otázku, či let treba zastaviť. Vedenie výrobcu mlčalo a rovnako tak Boisjoly. Toto jeho mlčanie ho bude prenasledovať do konca života.

Ako sa dá zabrániť normalizácii deviácie? (Po našom – ako sa dá zabrániť, aby sa odchýlka od predpisov nestala normálnym postupom?)

Najdôležitejšia vec je nebyť ovcou v stáde. Musíte sa dokázať povzniesť nad stádovité skupinové myslenie. Musíte sa vedome stať samostatne mysliacim jedincom. Musíte sa dopátrať k pravde.

Pravda totiž nie je až tak nepoznateľná, ako nás o tom presviedčali niektorí filozofi. Tu je dymiaca zbraň, tu je mŕtve telo, odtlačky prstov, výpovede svedkov a odhalený motív vraha. My sa vieme dopátrať k dostatočne presnému priblíženiu k pravde, aby to fungovalo.

O pravde sa nedá hlasovať, aj keby sme si demokraticky odsúhlasili, že 2+2=6, tak celé stádo sa bude mýliť a pravdu má ten neobľúbený jedinec, čo osamelo kričí, že 2+2=4!

V ľudskej povahe máme takú zvláštnu vlastnosť, chceme niekam patriť. Chceme byť členom skupiny. Keď počas letu spolupracujú husi v kŕdli, ušetria energiu a doletia ďalej. Rybka v húfe sa nielen cíti bezpečnejšie, ona je naozaj viac pod ochranou. Človek nechce byť sám. O tom sú zákony náklonnosti, či medziľudských vzťahov.

Trestom za stádovitosť je to, že sa stávame figúrkami. Necháme sa manipulovať v dobrom aj v zlom. Náš osud sa spolieha na hod kockou, prípadne odovzdávame svoj život do rúk niekoho, o kom sa domnievame, že vie viacej ako my.

Keď trváte na nepohodlných pravidlách, tak sa stávate osamelým.

Lenže na svoje prežitie ľudstvo vždy potrebovalo ľudí, čo zmýšľali inak, či už to bol Giordano Bruno, Krištof Kolumbus, alebo Albert Einstein. Každá firma potrebuje vodcov, ktorí sa dokážu povzniesť nad myslenie davu a majú odvahu presadiť pravdu.

Ideálom by bolo, aby sa aj úplne bežný človek vzdelával ohľadom zákonitostí života. Najlepší spôsob, ako zahnať človeka do stáda, je nechať ho zadubeného. Spochybnite jeho úsudok, utláčajte ho, kŕmte ho chybnými dátami a on bude poslušnou ovcou. Dajte mu funkčné údaje, ukážte mu skutočné a pravdivé fakty o fungovaní človeka, spoločnosti, ekonomiky a on začne uvažovať vlastnou hlavou.

Naozaj vysvetlite účel nejakej veci a on to bude dobrovoľne dodržiavať, aj keď to bude nepohodlné.

Keď všetci sklonia hlavu, vy sa pozerajte ďalej. Keď všetci pokľaknú, zostaňte stáť. Keď všetci tíško súhlasia s nejakou hlúposťou, otvorte ústa. To je jediný spôsob, ako si zachováte integritu a česť.