Samoser

Spomínam si, že som býval v hlavnom meste na pomerne hlučnom mieste. Z dvoch strán tam išla železničná trať a z tretej električky. V samotnom byte boli (a dodnes sú) veľké a veľmi hlučné pendlovky, ktoré bijú dosť nahlas, ako keby to boli staničné hodiny. Však to vlastne kedysi aj boli staničné hodiny, dostal ich môj dedo keď robil za prvej republiky na železnici…

Zvláštne je to, že keď som tam dlhé roky býval, tak som si na ten hluk úplne zvykol. Dnes bývam v malej dedinke, kde jediný dopravný ruch sú dunajské lode a to veru ani nemožno nazvať hlukom.

Keď som pred časom opäť spal v rodičovskom dome, tak som zrazu nechápal, ako som mohol ten hluk vydržať. Budil som sa každú hodinu a keď som konečne zaspával, zobudil ma húkajúci vlak. Ale toto všetko vám nepíšem preto, aby ste si pomysleli, že som nejaký rozmaznaný sraľo, ktorý nevydrží trochu hluku.

Píšem vám to preto, lebo vás chcem na niečo upozorniť.

Ľudia si jednoducho na hluk ZVYKNÚ.

Rovnako si zvyknú, ak na nich pravidelne šéf kričí pre každú hlúposť. Zapamätajte si, ak budete na nich stále vrieskať, tak si zvyknú tiež. Možno sa nikdy nestane vaše vyrevúvanie ich obľúbenou kratochvíľou, ale zvyknú si, veď čo im iného zostáva?

Šéfovia, ktorí majú povahu, ktorú by niekto nazval „cholerik“, sa oberajú o mnohé výhody.

V prvom rade kazia atmosféru vo firme. Nech ľudia robia čo robia, nikdy nie je dobre.

Za druhé, oberajú sa o možnosť použiť zvýšenie hlasu, keď na veci skutočne záleží. Ak je šéf väčšinou pokojný a potom raz za čas zdvihne hlas, vtedy si ešte aj myši tam vzadu v sklade schované v diere uvedomia, že teraz sa niečo závažného deje.

Šéf nemusí byť stále ako med. Môže sa pokojne rozčúliť, ak je vec skutočne vážna. Vyvolá tým skutočne EFEKT. Keď potom má pozornosť ľudí a oni vedia, že teraz je lepšie zabrať a robiť tak, ako sa patrí, potom sa dá opäť pokojným hlasom prejsť na metódu, ktorú som opísal v posledných 3 vydaniach blogu v seriáli o korekcii a zlepšovaní ľudí.

Šéf by sa nemal zlostne štartovať pre každú maličkosť. Ak si na to zvykne, tak si zvyknú aj jeho podriadení. Keď opäť zdvihne hlas, tak len mávnu rukou a zahundrú si: „To už poznáme.“
Čo má potom taký šéf urobiť, aby vyvolal želateľný efekt? Vystreliť brokovnicou do stropu, až bude poletovať prach a omietka?

Snažte sa krotiť svoj temperament. Vystupujte vľúdne, no rozhodne. Usmievajte a prejavujte náklonnosť k svojim ľuďom. O to silnejší efekt spôsobíte, ak začnete vypúšťať hromy a blesky.

Zlosť šéfa môže byť nesmierne užitočná, ak sa použije na správnom mieste a pri správnej príležitosti.

Ale toto nedokáže ktosi, koho voláme, ehm, cholerik.

Slovenčina má na takýchto ľudí výstižnejšie pomenovanie. Hovoríme, že takýto človek má SAMOSER. Správanie niektorých ľudí veľmi dobre vystihuje nasledovné video: