Religiozita na pracovisku

Religiozita na pracovisku?

Už pri vyslovení tejto otázky uvidíte u niektorých ľudí čudesné prejavy. Niektorí si poklepkajú na čelo, niektorí si odmietavo zahundrú pod nosom a niektorí nechápavo vypúlia oči. Ak si urobíte malý prieskum, uvidíte, že väčšina ľudí už mlčky prijala zásadu, že religiózne praktiky na pracovisku považuje za nepatričné, nevhodné a odsúdeniahodné.

Samozrejme, predstava, ako majiteľ firmy organizuje omše priamo v priestoroch firmy, ako praktizuje nábor ovečiek do svojej cirkvi, ako zaradí do firemného vzdelávania katechizmus, tá predstava niektorých ľudí poriadne zdvihne zo stoličky.

V protiklade k tomu však uvediem príklady religiózneho prejavu, alebo ak chcete – prejavy určitej viery, či duchovnej filozofie, nad ktorými sa nikto nepozastaví. Buď ich nepovažuje za odsúdeniahodné, alebo ani nevie, že patria do tejto kategórie.

Pracovník si poriadne kýchne v kancelárii. Jeho kolegovia ho zasypú želaniami: „Na zdravie!“ Vedeli ste, že to je religiózny prejav? Je to dodnes praktizovaný pohanský zvyk. Pohania verili, že do ľudského tela prenikajú zlí duchovia spôsobujúci choroby a kýchnutie je pokus dostať zlého ducha von. „Na zdravie!“ je zaklínaním, je snaha zabrániť duchovi, aby sa ďalším nádychom dostal späť do tela. Je zaujímavé, že kresťanským cirkvám sa nepodarilo tento pohanský zvyk vykoreniť a dnes už ľudia dávno zabudli, že sa jedná o rituál, ktorý väčšina ľudí už ani nezaradí k religiozite, ale len k pravidlám slušného správania.

Tento skôr úsmevný príklad je nadhodením faktu, že religiózne prejavy nás obklopujú viac, ako sme ochotní pripustiť. Ak prejde do slovenskej legislatívy zásada obmedzujúca religiozitu na pracovisku, bude teda zakázané aj vinšovanie pri kýchnutí? Samozrejme, to je príklad pritiahnutý za vlasy, ale asi by sme potrebovali vedieť, kde sú hranice.

Takmer nikto nespochybňuje fakt, že v armádach sveta dnes pracujú kapláni. Kňazi uspokojujú náboženskú potrebu veriacich v ozbrojených silách. Pri vojakoch sa priamo na ich pracovisku pohybujú duchovní. Všimnime si ale zaujímavý faktor – kňazi sa nevenujú v armáde evanjelizácii mužstva, či náboru ovečiek, ale slúžia tým, ktorí už členmi cirkvi sú. Napriek tomu sa môže stať, že vojak, dovtedy ateista sa stane praktizujúcim kresťanom práve preto, že je nejaký duchovný v jeho blízkosti. Je toto akceptovateľné? A ak áno, je táto paralela použiteľná napríklad aj vo veľkom podniku, kde by sa vedenie rozhodlo uspokojiť potreby veriacich prijatím kaplána do stavu zamestnancov a vysvätením firemnej kaplnky? 

Medzi najdôležitejšie zásady moslima patrí modlenie sa 5x za deň smerom k Mekke. Mám potvrdené pozorovanie od Európanov pôsobiacich v arabskom svete, že miestni pracovníci ich niekedy uprostred pracovnej debaty zanechali v strede vyslovenej vety, rozprestreli koberček a začali modlitbu. U nás by sa to považovalo za veľmi nezvyčajné, no v moslimskom svete by sa pokusy o obmedzenie tejto praxe považovalo za nesmierne neprístojné a navrhovateľovi zákona by hrozil až násilný hnev veriacich.

Prejavy viery a duchovných filozofií v každodennej praxi

Pod religiozitou si mnoho ľudí predstavuje len modlenie, účasť na bohoslužbách a rituáloch. V skutočnosti však religiozita zahŕňa aj spôsob nahliadania na svet a v neposlednom rade sa veriaci človek pozná podľa prijatého kódexu správania.

Počuli ste o tom, že v Indii majú niektorí ortodoxní členovia brahmanskej kasty služobníkov, ktorí odhŕňajú chrobáky a iný hmyz spred svojho pána, aby tento nezabil žiadneho živého tvora ani len prišliapnutím. Pre Európana sa to môže javiť úsmevným príkladom, ale garantujem vám, že pre veriaceho brahmana je toto hlbokým prejavom viery v reinkarnáciu. U nás sa s náznakom podobného zmýšľania stretneme u vegetariánov. Niektorí ho vyznávajú z dôvodov životosprávy, no mnohí súcitia so zabíjanými tvormi. Ak sa budete s takýmito ľuďmi rozprávať, zistíte, že ich kódex správania sa pripúšťa úvahu o tom, že aj vo zvieratách sa v tele nájdu duše, ktoré oživujú telo a vnímajú bolesť, majú svoje pocity.

Kresťana robí kresťanom nielen sviatosť krstu, svätého prijímania, ale ešte viac je to prijatie posolstva zakladateľa filozofie. Ak pred Kristom platilo, že princípom riešenia sporov bola pomsta a nenávisť sa prenášala v rodinách ako tradícia z otca na syna, tak kresťanstvo začalo svoje víťazné ťaženie práve hlásaním porozumenia a lásky. Pre ľudskú bytosť žijúcu v atmosfére odplaty a trestu muselo byť ohromnou úľavou poznanie, že pre človeka a jeho dušu je láska a porozumenie nadradené pomste a násiliu. Ak máte kolegu, ktorý je praktizujúcim kresťanom a pritom sa uňho stretávate so zlostnými prejavmi, pri ktorých mu vidíte v očiach odsúdenie a zatratenie svojho oponenta, tak zároveň viete, že výzvu „Dajte si znak pokoja!“ nikdy nepochopil, tak ako ani nepochopil posolstvo Krista ohľadom lásky k blížnemu. Je niekedy komické pozorovať „kresťanského“ politika, ako hnevlivo hlása netolerantné názory. 

Ako by sa prejavovala kresťanská viera aplikovaná na pracovisku? V prvom rade by to bola tolerancia, trpezlivosť a schopnosť chápať svojho blížneho. Je to trpezlivé a opakované vysvetľovanie nechápajúcemu kolegovi. Je to skôr hľadanie porozumenia ako trestov. Kresťanstvu vždy robilo medvediu službu porušovanie týchto najzákladnejších princípov, či už to bolo šírenie viery mečom, alebo násilné prenasledovanie oponentov. Naopak, víťazilo vtedy, keď hlásalo toleranciu, bratskú lásku a dobro.

Religiozita nie sú len rituály, ale v prvom rade je to spôsob správania sa, ktoré zodpovedá príslušnej filozofii.

Iba málokto, s kým som sa kedy na danú tému rozprával, mi tvrdil, že je absolútnym ateistom a materialistom. Mnohí ľudia, ktorí nemajú špecifickú vieru aspoň pripustia, že existujú duchovné veci „medzi nebom a zemou“. Takíto ľudia majú predstavu o človeku ako o bytosti, ktorá má duchovnú podstatu. Nevedia definovať presne o čo ide, ale vychádzajú z predstavy, že existuje čosi nehmotné, no vnímajúce, čosi nehmatateľné, no predsa živé, niečo neviditeľné, no predsa to má čosi ako univerzálnu pamäť.

Súčasťou takéhoto svetonázoru je veľmi často predstava, že existuje akási vyššia spravodlivosť, že všetky činy vedú k nejakej odmene, či odplate, pričom úplne prvý prejav správnych činov je dobrý vnútorný pocit.

Ako vyzerá čistý materializmus v praxi? Je to viera, že nič nemá nehmotnú podstatu, že materiálna realita je všetko, čo existuje, že materiálne vnemy a pamäť je to jediné, čo je a zničením mozgu nezostane nič, nijaká spomienka ani ďalšia existencia v inej forme. Mohli by sme povedať, že gauneri, zlodeji, násilníci ani nemajú nijakú inú možnosť, len dúfať a veriť, že ich skutky nebudú mať akúsi duchovnú odplatu, ani pokračovanie v nejakej forme života. Je to nádej, že za nič netreba niesť zodpovednosť. Neznamená to, že by zlodej nekalkuloval s možnosťou uväznenia, ale snaží sa neuvažovať o duchovnom rozmere svojich činov. Snaží sa nevcítiť do pocitov svojich obetí, pretože by to bolo hrozné. 

Dalo by sa zovšeobecniť, že dôležitou hodnotou pri práci je zmysel pre povinnosť. Mohli by sme jalovo diskutovať, že odkiaľ sa tento zmysel berie, ale asi väčšina ľudí pripustí, že zmysel pre povinnosť je duchovný prejav. Je jedno, či niekto tvrdí, že to je prejav spojenia neurónov v mozgu alebo je to prejav existencie nehmatateľného ducha v tele.

Zmysel pre česť, robiť to najlepšie pre väčšinu zúčastnených, to je tiež duchovný prejav, trúfam si dokonca tvrdiť, že tvorí najhlbší základ religiozity vo väčšine veriacich a vyskytuje sa aj u väčšiny ľudí, ktorí tvrdia, že sú bez vyznania. Konať dobro, snažiť sa vychádzať s inými, dodržiavať sľuby a robiť to najlepšie, ako viem bez toho, aby som sa pýtal na dôvod, to je najzákladnejšia vrstva religiozity u človeka. Tieto hodnoty vyznáva kresťanstvo, v Ázii sa stretnete s pojmom Tao, Dharma a Džihád (pričom Džihád prekrútili nezodpovední západní žurnalisti na násilné presadzovanie Islamu, keď v skutočnosti to má úplne iný, až nečakane veľký duchovný rozmer).

Jeden odstavec samurajského kódexu Bušidó znie: Samuraj nemusí prisahať. Samotný fakt, že niečo vyslovil, je úplne postačujúci.

A každý, kto v sebe cíti akékoľvek duchovno vie potvrdiť, že porušenie sľubu patrí k najhorším pocitom vôbec. Nemusíte súhlasiť, že zmysel pre česť je religióznym prejavom, ale asi budete mať obavy pri predstave, že napomáhaním šírenia materializmu sa podobné hodnoty môžu nenápadne vytrácať z našej civilizácie.

A hlavne, nikto by nemal svoju ani cudziu vieru používať ako zámienku na odsudzovanie a páchanie zla.