Prečo je šéf taký unavený

Nedávno som sa počas konzultácie v technicky zameranej firme stretol so zaujímavým príbehom.

V skratke, išlo o to, že bez ohľadu na to, aký typ zákazky sa objavil, najbližší spolupracovníci zvykli ohŕňať nos nad AKOUKOĽVEK príležitosťou.

„To je príliš malý kšeft, toooľko sa na tom narobíme a tak málo peňazí z toho bude!“
„Joj, túto technológiu sme u nás ešte neimplementovali, ako to máme robiť? To zle dopadne.“
„Na toto si nemôžeme trúfnuť, to je priveľké sústo, vśak na toto nemáme ľudí…“

Šéf – majiteľ si nakoniec obvykle presadil svoje, ale zistil, že prejavovaná nechuť vlastných ľudí ho stojí nesmierne veľa mentálneho úsilia. Zistil, že naozaj tlačí na obchod menej už len pri predstave, že opäť bude musieť čeliť nejakému šomraniu technického riaditeľa.

V skutočnosti by si mal každý šéf privyknúť zaraziť podobné reči v zárodku. Pracovník by nesmel šíriť podobné výroky nielen v prítomnosti šéfa, ale vôbec pred kýmkoľvek z kolegov. Na to by mal byť paragraf v zákonníku práce! 🙂

Ak musíte pracovať v prítomnosti takýchto negativistov, má to na vašu psychiku podobný vplyv, ako predstava chôdze do kopca, s ťažkým batohom a v silnom protivetre, keď vám do tváre šľahá dážď o teplote 3 stupne Celzia. Zatnete zuby a zlý osud zvýšeným úsilím prekonáte. Ale dlho takéto podmienky nevydržíte. Ak nezarazíte podobné reči, ani takého pracovníka nevyženiete, tak po nejakom čase na sebe objavíte syndróm vyhorenia.

Predstavte si, že s radosťou oznámite, že obchodné oddelenie prinieslo veľkú zákazku a reakciou budú pretočené oči: „Preboha, kto to všetko vyfakturuje?“

Šomranie nemusí byť vždy zlé. Pozitívny príklad nájdete v tomto vtipe:

Počas tureckých vojen vraj traja Detvanci pozerali zo skál Poľany na rotu Turkov postupujúcu v doline. A jeden z trojice kontrolujúc palcom ostrie šable hovorí: „Prepánajána, kam ich všetkých pochováme???“

Ale toto je rozdiel však?

Zo všetkého vyplýva jednoduchá lekcia:
Frflanie zamestnancov treba zaraziť, inak prídete o všetok elán alebo o rozum, prípadne oboje…